Atelierová technika 1

V tomto tutoriáli by som sa chcel zaoberať vyslovene praktickými informáciami a postupmi, ktoré sa týkajú fotografovania v štúdiu. Tutoriál je určený predovšetkým fotografom, ktorí ešte v štúdiu nefotili, záblesky či iné zdroje svetla nepoužívali a mal by ich pripraviť na možné úskalia, ktoré by pri ich premiére mohli nastať. Ale keďže som veľký pragmatik, nebudem vás unavovať počítaním, teoretizovaním a poučkami, ale vrhneme sa rovno na navýsosť praktické veci. Pri fotografovaní v štúdiu sa nemôžete spoliehať na prirodzený zdroj svetla, ale musíte si dopomôcť umelými zdrojmi svetla. Tým sa vám však otvárajú veľmi široké možnosti kreatívneho svietenia, ktoré by ste si pri prirodzenom zdroji svetla nemohli dovoliť. Ako prvý článok v sérii by malo byť predstavenie techniky, ktorú v štúdiu nájdete a čo si s ňou počať.

Zdroje svetla

Svetelnú techniku v štúdiu rozdeľujeme na dve základné skupiny, a to trvalé svetlá (väčšinou halogénové s výkonom cca 1000 W) a zábleskové systémy, ktoré sa vyrábajú s výkonom od 100 Ws, až do niekoľko tisíc Ws. V núdzi sa dajú využiť aj systémové blesky, pri ktorých ak ide o vyššie a novšie modely sa dá využívať aj tzv. Slave režim a na začiatok postačia.

Trvalé svetlá

Veľa fotografov fotí s trvalými svetlami hlavne z dvoch príčin, a to že výsledok nasvietenia je okamžite a reálne vidieť a z finančných dôvodov, pretože tento typ svetiel nemá príliš vysokú nadobúdaciu hodnotu. Bohužiaľ sú tu aj nepríjemné vlastnosti, kde asi tým najhorším je vyžiarený tepelný výkon. Produkcia tepla je tu priamo úmerná svetelnému výkonu a výsledkom trvalého svietenia býva spotená modelka a fotograf. K vysokej produkcii tepla sa priamo viaže aj ďalšia nepríjemnosť a tou je komplikované používanie prostriedkov na zmäkčenie svetla. Nasadenie softoboxu, alebo komínku na halogénový zdroj svetla väčšinou vedie spoľahlivo k menšiemu požiaru. Ďalšou negatívnou stránkou je farebná teplota svetla. Pri tomto druhu osvetľovacej techniky sa stretávame s farebnou teplotou okolo 3200 K. Pokiaľ fotíme digitálom, nepôsobí to až také problémy, pretože farebnú teplotu si väčšinou môžeme nastaviť tak, aby konečná snímka vyzerala realisticky, ale pri fotení na film by bolo veľmi vhodné zaobstarať si filmy s označením „Tungsten“.

Systémové blesky

Väčšina moderných systémových bleskov je už konštruovaná tak, že umožňuje používať tzv. Slave režim, teda v reálnom čase synchronizovane odpáliť spolu s hlavným bleskom. Toto je síce možnosť, ako fotiť reálne za malé peniaze, ale treba si uvedomiť, že systémový blesk musíte najprv mať. Pokiaľ ho nemáte, jeho nadobudnutie nie je práve lacnou záležitosťou. V praxi sa väčšinou systémové blesky používajú na dodanie plasticity a hĺbky pri fotografovanom objekte tým, že sa umiestnia do priestoru sprava, alebo zľava. Pokiaľ fotíte len jedným bleskom nasadeným na fotoaparát, snímka je veľmi plochá. Tu sa dá pomôcť odrazovou plochou, pri ktorej vhodnom umiestnení prehĺbite tiene a dodáte objektu hmotu. Systémové blesky sa dajú umiestňovať pomocou adaptérov na obyčajný statív, súčasťou adaptéra väčšinou býva aj držiak na dáždnik.

Zábleskové zariadenia

Zábleskové zariadenia sú v súčasnosti asi najlepšou voľbou pre svietenie v štúdiu, vzhľadom na vysoký výkon, prirodzenú teplotu svetla (štandardne okolo 5500 K) a v poslednej dobe aj nie príliš vysokej nadobúdacej hodnote, pokiaľ sa samozrejme nejedná o vyslovene profesionálne zariadenia. V princípe ide o nie príliš technicky zložité zariadenia, ich funkciu by sme veľmi zjednodušene mohli opísať ako dej, keď sa nabíja kondenzátor na hodnotu, aký svetelný tok chcete dosiahnuť a následne sa vybíja cez výbojku. Zábleskové zariadenia sú maximálne efektívne, produkujú málo tepla a ich výkon býva dostatočný pre väčšinu toho, čo potrebujete v štúdiu nasvietiť. Delia sa na dve veľké skupiny, a to na kompaktné a na generátorové. Kompaktné prevedenie sa používa pri výkonoch rádovo do 1000 Ws a jedná sa o prevedenie, kde celá elektronika sa aj s výbojkou nachádza v jednom tele. Generátorové záblesky sú určené skôr na profesionálne použitie, poskytujú oveľa vyšší výkon a riadiaca elektronika sa nachádza v tele prístroja, ktorý je prepojený s jednou, alebo viacerými zábleskovými hlavami, kde je umiestnená v zásade iba výbojka a pilotné svetlo.Zameriam sa skôr na kompaktné prevedenie, generátorové záblesky sú určené výkonom a cenou skoro výhradne pre profesionálov. Takže čo na záblesku nájdete? V prvom rade je tam samozrejme výbojka. Jedná sa o dutú sklenenú trubicu naplnenú inertným plynom, okolo ktorej je omotaný vodič, ktorý v plyne iniciuje záblesk. Okrem toho na prednej strane nájdete pilotné svetlo, ktoré umožňuje skontrolovať, ako máte scénu nasvietenú. Záblesk by mal mať možnosť regulácie výkonu záblesku, ako aj možnosť regulácie výkonu pilotného svetla. Väčšinou je táto funkcia spojená dohromady, keď si môžete regulovať výkon pilotného svetla spolu s výkonom záblesku. Poprípade pilotné svetlo vypnúť úplne, alebo mať ho na 100%. Dobrý záblesk má plynulú reguláciu sily záblesku a to v rozmedzí 1/16 – 1/1. Ale stačí aj keď nižšia hodnota je 1/8. Záblesky majú štandardne zabudovaný Slave režim spolu s fotobunkou, v praxi to znamená asi toľko, že sa nemusíte starať ako odpáliť všetky záblesky naraz, stačí ak odpálime jeden a ostatné sa zosynchronizujú. Obrovskou výhodou zábleskov je minimálna doba horenia, typicky asi 1/1000 s. Pokiaľ teda nemáte v štúdiu veľmi silný sekundárny (trvalý) zdroj svetla, museli by ste sa veľmi snažiť, aby ste záber rozhýbali. Pokiaľ má záblesk výkon viac ako 300 Ws, je vhodné aby mal aj aktívne chladenie, čo je dôležité nielen z hladiska chladenia elektroniky, ale aj z hľadiska chladenia príslušenstva, ktoré na záblesk nasadzujeme. Veľmi dôležité je, aby zábleskové zariadenie bolo certifikované. V tomto prípade sa pracuje s vysokým zdrojom napätia a kriesiť modelku alebo seba je možno zábavné, ale po prebratí asi aj nepríjemné.

Ako teda na to, a čoho sa vyvarovať?

Predstavte si situáciu, že ste v štúdiu, kde je aspoň základné vybavenie. Myslím tým 2-3 záblesky a nejaké odpaľovacie zariadenie. Ak pominieme samozrejmosti, ako výber vhodného objektívu a poprípade objektu na ktorý si chcete zvečniť, čakajú nás základné veci, ktoré musíme spraviť a s ktorými si náš fotoaparát sám neporadí…

Vyváženie bielej

Ako prvé je potrebné nastaviť farebnú teplotu tak, aby bolo fotoaparátu jasné, čo je pri danom osvetlení biela farba. Spravíte to buď priamo vo fotoaparáte v nastavením teploty v Kelvinoch (ak poznáte farebnú teplotu zábleskov) a ak nepoznáme, tak môžete nastaviť buď „Slniečko“ alebo „Blesk“. Tu by som doporučoval používať skôr formát RAW, kde máme veľa možností, ako prípadné nepodarky ešte trochu napraviť. Ak farebnú teplotu nepoznáte, najpresnejšie meranie je podľa štandardnej šedej tabuľky, kde sa dá biela vyvážiť skoro úplne presne. V praxi meranie prebieha tak, že šedú tabuľku si nasvietite zábleskami, v závislosti na type fotoaparátu si nastavíte mód merania a snímku exponujete tak, aby tabuľka zapĺňala celý hľadáčik. Fotoaparát si týmto postupom zapamätá presné vyváženie bielej pre danú farebnú teplotu. Pokiaľ fotoaparát nemá dostatok svetla na to, aby meranie bolo presné povie vám to. Dôležité je aby ste týmto spôsobom nevyvažovali bielu na liste bieleho papiera, pretože ten v skutočnosti biely zaručene nie je. Ale znova opakujem, keď vám už bol do vienka daný RAW režim, prečo ho nevyužiť, v tomto režime si snímky docvaknete až v počítači (ako aj určíte čo vlastne biela je).

Prepnutie fotoaparátu do manuálneho režimu

Prepnutie na plný manuál je nutnosťou, ktorá vyplýva z toho, že elektronika fotoaparátu netuší, že chcete blýskať externými zdrojmi svetla. Pokiaľ by ste nemali zvolený manuálny režim, snímky by boli jednoducho nesprávne exponované. Pokiaľ v štúdie nie je k dispozícii flashmeter, jedinou možnosťou je metóda pokus-omyl. Ale v zásade sa dá vychádzať zo situácie, že pokiaľ máte k dispozícii 3 záblesky na ktorých máte nastavených cca 150 Ws výkonu, tak pri čase 1/200, citlivosti 100 ISO vychádza clona okolo F8. Pri dobe horenia výbojok je v zásade čas dosť nepodstatná hodnota… Ide len o to, aby bol dostatočne krátky na to, aby na snímač nepreniklo svetlo ktoré si tam neželáme (pracovné svetlo v ateliéri) a dosť dlhý na to, aby závierka synchronizovala s odpálením výbojok.

Kauza flashmeter

Všetky tieto problémy sa dajú samozrejme obísť použitím flashmetra, ktorý nám clonu pri danom čase presne ukáže. Väčšina fotografov flashmeter obchádza s tým, že „veď sa môžem pozrieť na displej“. Čo zas nie je až taká pravda. Za prvé skúšaním zabijete kopu času a pokiaľ sa vám objekt pohne, alebo premiestnite svetlá, môžete začať s experimentovaním znova. Rýchle premeranie pri akýchkoľvek podstatnejších zmenách je základ dobrej expozície. Nehovoriac o tom, že dobrý flashmeter vám ukáže aj pomer medzi prírodným svetlom a medzi zábleskom, dokáže priemerovať, merať odchýlky a pod. Ale o tom zasa nabudúce

Ako odpáliť záblesky?

Keď už máte fotoaparát pripravený, na radu prichádza dilema ako prinútiť záblesky, aby blysli práve vtedy, keď to potrebujete. V zásade máte štyri možnosti, odpálenie synchronizačným káblom, odpálenie vstavaným bleskom fotoaparátu, odpálenie IR odpaľovačom, a posledná, najpríjemnejšia možnosť je použitie rádiového odpaľovača. Zásadou je, že odpaľujete vždy len jeden záblesk, nakoľko ostatné sa synchronizujú cez fotobunky automaticky. Rozoberme si teda jednotlivé možnosti.

  • Synchronizačný kábelje najlacnejším riešením, nevýhodou je len otrava pri manipulácii. Osobne som si po prvom zavolaní do susednej miestnosti záblesk samozrejme zo statívu zhodil. Jedinou podmienkou je, aby váš fotoaparát disponoval synchronizačným konektorom. Konektor v zábleskoch býva na 90% typ jack, buď 3,5 alebo 6,3 mm, druhá strana káblika je osadená štandardným synchronizačným konektorom.
  • Odpálenie vstavaným bleskom fotoaparátuje vždy na prvý pokus sklamaním, keďže fotografie sú proste veľmi tmavé. Po trpkom sklamaní ale prídete na to, že je treba vypnúť meracie predzáblesky vstavaného blesku, pretože vám odpália celú prácne nasvietenú scénu predčasne. Pokiaľ učiníte tento jednoduchý úkon, môžete odpaľovať vcelku elegantne a jednoducho. Samozrejmosťou je, aby ste si blesk manuálne stiahli na minimum, poprípade prelepili polopriesvitnou páskou, v tom prípade bude totiž jeho záblesk v porovnaní so zábleskami, ktoré chcete riadiť, menej markantný. Stačí len aby vydal signál pre fotobunky zábleskov.
  • IR odpaľovačje vhodný najmä do priestorov, kde sa môže IR záblesk dostatočne odraziť od stien. V podstate už ide o celkom príjemné a komfortné riešenie, jediným problémom je už avizovaná nutnosť aby ste signál na odpálenie naozaj dostali až k fotobunke na záblesku. Záporom zostáva aj dosť vysoká spotreba batérií, pričom pokiaľ sú batérie takmer vybité, spoľahlivosť rapídne klesá. Pokiaľ je v štúdiu vysoká intenzita pracovného svetla, IR proste nefunguje.
  • Rádiový odpaľovačje najsofistikovanejším riešením a väčšinou aj najmenej komplikovaným. Rádiové odpaľovače proste fungujú spoľahlivo, s malými nárokmi na spotrebu energie a keďže využívajú stredový kontakt konektoru na blesk, okrem Minolty (ktorá má iné usporiadanie vrchného konektora) fungujú so všetkým, čo má sánky na blesk. Skladajú sa z vysielača, ktorý sa nasadzuje na už spomínané sánky na blesk na tele fotoaparátu a z prijímača, na ktorom je konektor určený do synchronizačného konektora na záblesku. Na vysielači býva ešte tlačítko slúžiace na manuálne odpálenie zábleskov, ktoré sa nám hodí pri meraní flashmetrom. Samozrejme, sú aj sofistikovanejšie zariadenia, ktoré umožňujú prepínanie komunikačných kanálov, alebo nastavovanie výkonu zábleskov priamo z fotoaparátu, ale pre bežnú prax to nemá valný zmysel. Pokiaľ by ste chceli silou-mocou odpaľovať rádiovo fotoaparátom ktorý nemá sánky na blesk, býva priložený aj káblik, ktorým pripojíte vysielač k synchronizačnému konektoru na fotoaparáte.

Už môžeme fotiť?

V zásade áno, pokiaľ ste si splnili základné úkony, ktoré ste mali, teda vyváženie bielej, prepnutie do manuálu, základné nastavenie clony, času a zabezpečenie aby vám záblesky odpaľovali vtedy, keď majú. Čo nás teda môže zaskočiť? Skúsime niekoľko modelových situácií:

Záblesky blýskajú, ale fotky sú tmavéV tomto prípade záblesky odpaľujú mimo synchronizáciu fotoaparátu. Stať sa to mohlo buď tým, že sa snažíte odpáliť záblesky vstavaným bleskom fotoaparátu s predbleskom (teda závierka sa otvára až po dohorení zábleskov), alebo proste zlým nastavením kombinácie času a clony. Ďalšia možnosť je príliš krátky čas, keď sa vám počas horenia blesku dostáva clona pred snímač. Toto je ale signalizované skôr neexponovaným pásom.

Záblesky blýskajú, ale fotografie vychádzajú s divnou farebnosťou. Na vine môže byť síce dobre nastavená farebná teplota, ale zlý pomer medzi prirodzeným svetlom v štúdiu a nízkou intenzitou zábleskov. Poprípade aj dlhý čas, kedy sa síce na snímač zaznamená dobre exponovaná fotografia prostredníctvom zábleskov, ale aj značne podexponovaná fotografia zo zbytkového osvetlenia v štúdiu. Väčšinou je 1/200 dobrou voľbou.

Záblesky neodpália všetky.Tu bude problém s komunikáciou medzi jednotlivými zábleskami. Presvedčte sa že na všetkých zábleskoch sú zapnuté fotobunky. Ďalej môže byt jedna z fotobuniek „oslepnutá“, čo znamená že na ňu svieti svetlo s takou intenzitou, že nedokáže odlíšiť náhle zvýšenie hladiny osvetlenia zo záblesku, ktorý ju riadi. Riešenie je prosté, hnedá lepiaca páska a zdroj svetla proste odtienite. Stáva sa to väčšinou pri použití strieborného alebo zlatého dáždnika a svietenia odrazom.

Záblesky neblýskajú vôbec. Na vine je komunikácia medzi fotoaparátom a zábleskami, Ak používate IR, alebo rádioodpaľovač skúste stlačiť tlačítko na manuálne odpálenie na vysielači. Pokiaľ to nepomôže, skontrolujte batérie. Ak používate synchronizačný kábel, skúste ho vymeniť. Najhoršia varianta je pokazený fotoaparát.

   
   

Rady na záver

  • Niekedy sa môžete stretnúť so zábleskami, ktoré majú len skokovo regulovateľný výkon. Tu si jednoducho poradíte tak, že v obmedzenej miere záblesk posuniete dopredu, alebo dozadu. Ale pozor, pokiaľ záblesk posúvate, pochopiteľne sa vám mení aj priemer kužeľa, ktorý záblesk vykreslí, čo by napríklad pri presnom svietení portrétoch nemuselo pôsobiť dobre.
  • Pokiaľ chcete fotiť s malou hĺbkou ostrosti a potrebujete málo svetla, ale záblesk sa už nedá dať slabšie, proste pridajte ďalšiu difúznu vrstvu. Pri softboxoch je to veľmi jednoduché.
  • Pokiaľ záblesky nepoznáte, bielu vyvažujte buď na šedú tabuľku, alebo foťte do RAW. Vlastnosti výbojky sa totiž počas jej životnosti menia, tak ako aj jej zafarbenie. Farba príslušenstva taktiež neostáva snehovobiela.
  • Lacnejšie druhy zábleskov neodblysknú prebytočný výkon, pokiaľ idete s výkonom nižšie. Môže vám to pokaziť vašu životnú fotografiu, preto si pri znižovaní výkonu odblysknite.
  • Nenaplňte si zbytočne kartu nepodarenými zábermi. Metóda „Niečo tam nastrieľam, veď potom vyberiem“ nie je tým pravým orechovým. Ale pokiaľ máte pocit, že teraz práve fotíte dobre, a ide len o drobné nuansy, do toho. Záblesky pri troške starostlivosti dokážu blýskať veľakrát, takže nemusíte mať pocit, že je to drahé fotenie.
  • Pokiaľ scénu nasvecujete, skúste si dopredu predstaviť, ako by to mohlo vyzerať. Kompozíciu by ste mal mať najprv v hlave, až potom vo fotoaparáte.

Vždy si zapamätajte, že pokiaľ si neviete rady, pokojne sa opýtajte niekoho skúsenejšieho, som si istý že vám rád pomôžu. Nie je hanbou pýtať sa, hanbou je ostať nepoučený. Ak máte akýkoľvek problém, vždy sa snažte analyzovať krok po kroku, prečo problém pretrváva. Najväčšou chybou je snažiť sa nafotiť niečo, s čím sa celkom nestotožňujete, a potom sa to snažiť dobehnúť v grafickom editore. Hoci moderné programy sú veľmi mocný nástroj, fotka s dobrým vyvážením bielej, správne exponovaná a nasvietená je vždy základ.

Nabudúce si povieme niečo o rôznych druhoch difúznych nástavcov, ako ich používať a na čo sú jednotlivé typy vhodné.

Jaroslav Ježek

  1. 06. 2009, 16:58